Ingrid Urbánová
Moje predmety
SJL, MAT, VYV, TSV - 4.B
ANJ- 1.A, 1.B, 2.A, 2.B 2.C
Slovenský jazyk:
Texty na Hviezdoslavov Kubín
Ondrej Sliacky
Vrkôčiky
Už niekoľko dní pripravuje mama s Dankou oslavu ockových narodenín. Lenže akokoľvek rozmýšľajú, nevedia prísť na nič, čím by mu urobili radosť.
„A čo keby sme mu kúpili čiapku?“ hovorí mama odrazu. „To by bol celkom pekný darček. A praktický.“
„Ale veď ocko čiapku nenosí.“
„Práve preto,“ vraví mama a potom sa dobromyseľne usmeje: „Aspoň mu bude hriať hlavu, keď mu ju už nehrejú vlasy.“
Mama má veru pravdu. Ockovi začali v poslednom čase vlasy naozaj rednúť. A nepomáha mu nič. Ani lieky, ani vodičky.
„Ale čo mu dám ja?“ prešľapuje Danka z nohy na nohu a tuho rozmýšľa.
„Predsa čiapku,“ hovorí mama. „Dáme mu ju spolu.“
Ale Danke sa to nepáči.
Ona dá ockovi vlastný darček. Nie ten, čo vymyslela mama. Ibaže za nič na svete nevie prísť na to, čo by to malo byť.
A tak potajomky, aby to mama nezbadala, ide za ockom. Ale ocko sa iba smeje a vraví, že ona je tým najvzácnejším darčekom, aký mohol v živote dostať. Preto už nepotrebuje nič. Cíti sa bohatší než ten najbohatší kráľ.
Darmo sa však ocko zrieka darčeka. Danka si ho nedá vyhovoriť a ďalej uvažuje, vymýšľa, vraští čelo. No čím viac sa približuje nedeľa, deň ockových narodenín, tým je smutnejšia.
Nie a nie dačo vymyslieť.
Ale v nedeľu je už od samého rána usmiata. Veselo si spieva jednu pesničku za druhou. Ba i šaty si preberá ako veľká, len aby sa ockovi pri blahoželaní páčila čo najväčšmi.
Lenže keď je už všetko pripravené, ba keď už i mama popriala ockovi veľa zdravia a podala mu svoj darček, Danky odrazu niet. Zmizla, akoby sa prepadla pod zem.
„Danka, a ty ocka nepobozkáš?“ volá mama z izby.
„Pobozkám,“ odpovie Danka z chodby a vzápätí vbehne do izby s dvoma odstrihnutými vrkôčikmi v ruke.
Mama v tej chvíli zbledne.
„Danka, čo to máš?“ zarazí sa i otec.
„Vrkôčiky.“
„To vidím. Ale prečo si ich odstrihla?“
„Aby som ti ich mohla darovať,“ šteboce Danka veselo. „Ja ti ich rozpletiem a ty si ich prilepíš, ako ten ujo v televízii. A budeš mať znova vlasy. Si rád?“
Otec najprv mlčí, akoby sa rozhodoval, či má Danku vyhrešiť, a či potrestať. Ale potom sa rozosmeje a na mamino veľké prekvapenie schytí Danku do náručia a vraví jej, že je to naozaj vzácny darček a že taký dozaista ešte nedostal nijaký ocko na svete. Ba ani ten najbohatší kráľ.
Futbal (Jozef Pavlovič)
Števo si píše pri otvorenom okne úlohu. Počíta príklady. Píše a každú chvíľu dvíha oči k nebu. Z ihriska počuť výkriky:
„Prihraj!"
„Páľ"
„Mám!"
„Števo, poď sa hrať!" zavolá mu do okna kamarát Mišo.
„Nemôžem!" zakričí Števo.
„Chýba nám brankár," dobiedzajú chlapci.
„A mne chýbajú ešte dva príklady."
Števo ďalej počíta a vonku pokračujú výkriky. Vyrušuje ho to, nemôže rozmýšľať. Ľahká pomoc, zatvoril okno. Lenže zvuky sú ako slnečné lúče, prechádzajú aj cez sklo.
„Musím si zapchať uši," povedal si. Nenašiel však vatu. „A veď mi zostáva už len jeden
príklad. Dopočítam ho potom." Odložil pero a zabuchol za sebou dvere.
Kamaráti ho privítali s nadšením. Števovi sa však nechytalo dobre. Stále musel myslieť na príklad. Lopta sa mu kĺzala z ruky, akoby to nebola lopta, ale klzká ryba.
„Čo je s tebou, Števo, že si dnes také drevo?" čuduje sa Mišo. Ostatní kamaráti tiež krútia hlavou, ako mohol pustiť taký lacný gól.
„Pomohol by mi polčas," povedal Števo.
Cez polčas si Števo odskočil domov a dopočítal príklad.
„Hotovo!" riekol. Zatvoril pero i zošit a všetko zo stola si uložil do tašky.
V druhom polčase chytal ako vymenený. Ani jedna lopta sa mu z rúk nevyšmykla, nepustil ani jeden gól. Bolo to preto, lebo sa mohol sústrediť na hru a nemusel myslieť na nesplnenú povinnosť.
Gregor Puček - MÁM JA PSÍKA...
Mám ja psíka skúmavého :
hľadá, skúma, čo je, kde je.
Na rozdiel od detektíva
aj tam nájde, kde nič nie je.
Mám ja psíka ušatého :
pozoruje kto čo kde dal,
čo ja myslím, on to vníma,
aj keď som to nepovedal.
Mám ja psíka ňuchavého :
Má ňufáčik dvojdierkový,
ňuchá, čuchá, vyňucháva,
dáva rady Sherlockovi.
Mám ja psíka sčítaného,
s radosťou ho každý víta,
je to psíček promovaný,
on moje myšlienky číta.
Mám ja psíka túlavého,
jak v rozprávke : čáry – máry,
vyčarí ma von z izbietky,
BIELA MÓDA
Valentín Šefčík
Na bielom mieste v novinách
stojí biele nič.
Vlastne...biele čosi.
Zavládlo to v celom svete,
verím, že to všetci viete:
Biela sa dnes nosí.
Nemáte bielu? Nie ste IN.
Tvrdí to každý manekýn
a každá druhá modelka.
Čo tvrdí prvá?
Prvá má práve
zármutok v hlave.
Zmizla jej biela kabelka.
Obchod nás volá, vábi, láka,
móda je móda, dnes je taká.
Prišla k nám ráno
na svitaní.
Tak milé deti,
dámy, páni,
keď chcete kráčať v duchu doby,
vykročte s bielou do sveta.
Biela je farba, ktorá letí,
nakúpte si jej do zásoby.
Čo letí, to sa pamätá.
Biela sukňa, biela blúzka
ako uliata,
biely oblek, k nemu patrí
biela kravata,
biele šaty, džínsy, klobúk,
biele topánky.
Nestačí vám peňaženka?
Skočte do banky.
Oblečte sa podľa módy,
choďte do parku,
biele auto práve vezie
mladú stopárku.
Samozrejme v bielom tričku,
a vezie ju za pesničku,
ktorú práve v rádiu
spieva spevák v bielom saku.
Aj predvčerom hrali ju
keď mal sako iné,
večer o pol deviatej
a bolo to v kine.
Dnes je dnes
a dnes sa móda farbí do biela.
Nie je preto žiaden problém
stretnúť anjela.
V autobuse, na ulici,
v mäsiarstve či na úrade.
Biela farba kvitne cez deň,
biela farba kvitne v noci,
jednoducho vždy a všade.
Dokonca aj väzeň v cele
nosí biele pásy.
Každý nosí niečo biele.
Každý?
Iste. Možno. Asi...
Ktosi vzdychol: Ááááááááách...,
všade samá biela.
Čo spravíme?
Milý pane,
otočíme ďalšiu stranu v novinách.
Mne sa asi niečo stane!
Vysvetlí mi prosím niekto
čo to znamená?!
Tam na inej bielej strane
stoja hrdo napísané
tieto písmená:
OD ZAJTRA SA VŠADE NOSÍ
IBA ZELENÁ!
PREDPOVEĎ POČASIA - Valentín Šefčík
Pozor, pozor! Rozhlas hlási
predpovede o počasí.
Tlaková
výš v Atlantiku
trafí našu republiku.
Ženie sa k nám silou – mocou
a dorazí pred polnocou.
Po polnoci zo severu
níž nabúra atmosféru.
Za ňou príde zo Sahary
veľké suché čáry – máry,
čo sa neskôr v búrke stratí.
Dlhodobo pre nás platí
rizikový stupeň štyri.
Oblačný pás sa ku nám šíri
a zdá sa že natrvalo.
Ozónu je stále málo,
no družica zhora hlási,
že raz prídu dobré časy.
Tak čo máme na dnes
čakať?
Nebojte sa, chytíte
z predpovede stres.
Počkajte si do polnoci
a budete presne vedieť,
ako bolo dnes.
S KLOBÚKOM NA HLAVE
Valentín Šefčík
Ten klobúk nosím veľmi rád,
som ako kovboj z telky.
Dospelým by bol akurát,
no mne je trochu veľký.
Keď si ho ráno nasadím,
moja tvár šťastím žiari.
Vtedy mi vôbec nevadí,
že je už veľmi starý.
A keď budem raz bohatý, k
úpim si celkom nový,
tento je trochu zodratý,
čo ostal po dedovi.
Mám veľmi rád predstavu,
čo múdra veta núka:
že klobúk patrí na hlavu
a hlava do klobúka.
ŠLIANSKY Maťko
Čertovský kozub
Autor: Michal Kramarík
Kedysi dávno žili pod zemou traja čertíci. Najstarší čertík sa volal Gruňo, prostredným bratom bol čertík Lapo a najmladší čertík sa volal Lojzo.
Traja bratia v skrýši pod zemou ukrývali zásoby dreva a na striedačku jednostaj prikladali do kozuba. Jeden deň Gruňo, druhý deň Lapo, tretí deň Lojzo. V skrýši stále horel oheň, všade bolo teplo, a keďže skrýša nebola veľmi hlboko, bolo teplo aj na zemi. Nikto nepoznal, čo sú snehové vločky alebo cencúle. Celý rok kvitli stromy a vtáčiky spievali.
Jedného dňa mal pri kozube službu najmladší čertík Lojzo. Nemal to rád, pretože sedieť pri ohni, aj keď v teple, bola otrava. Lojzo prihodil trochu dreva a potom si povedal, že sa pri kozube trošku vydrieme. Nuž si ľahol na prichystaný vankúš a zaspal.
Lojzovi sa snívalo o supermodernej technike, kde by mohol oheň stále horieť bez toho, aby museli čerti prikladať drevo. Bolo mu z toho sna tak ľahko na duši, až zaspával čoraz hlbším a hlbším spánkom.
Odrazu Lojzo zachrápal a vlastný chrapot ho náhle prebudil. Vyľakal sa a hneď nafúkal do kozuba. Oheň už blčal iba veľmi slabulinko. Lojzo sa rozbehol po drevo, no keďže ho naberal zospodu, celá hora drevených zásob sa mu zosypala na kozub.
Keď prišli Lojzovi bratia, len zhrozene pozerali na tú spúšť. Kozub bol mimo prevádzku a potreboval opravu. A keďže sa u čertov nekúrilo, prišla zima. Na zemi sa zjavili prvé snehové vločky a prvé cencúle. Aj keď čerti kozub opravili, musia ho každý rok opravovať znova. Aj tento rok jar príde, až keď bude čertovský kozub opravený. Bratia čertíci si z Lojza dodnes uťahujú: „Lojzo, ty si čert, ktorý vynašiel zimu!“